Balkán

SRBSKO, MACEDÓNSKO, KOSOVO, ČIERNA HORA, BOSNA A HERCEGOVINA

 

Zápisky z Balkánu alebo „meškajúca“ reportáž

 

 

Vážená čitateľka, vážený čitateľ.

 

   Toto sú zápisky z cesty podľa môjho momentálneho stavu tak, ako som ich sám prežíval a zachytil. Minulý čas sa prelína s prítomným, ale autenticky zachytávajú to najzaujímavejšie, čo sa okolo mňa dialo. Toto je iba prepis, obsah je pôvodný a nezmenený. 

                                                                                                   Jozef Mačaj

 

FOTOGALÉRIA

 

    Noc i skoré ranné vstávanie neboli ničím výnimočné. Pred podobnými cestami ma totiž ovládajú obavy z toho, čo bude nasledovať. Lenže teraz nie. A pritom idem do krajín, kde už len po vyslovení ich názvu sa ľuďom sťahuje žalúdok. So mnou sa však nedialo nič. To je podozrivé.

 

   Tie pravé cestovné stresy nastali tesným prestupom v Košiciach. Môj osobák meškal 22 minút, expres do Budapešti odchádzal už o 2 minúty. Ďalší ide o 12 hodín.

Stihol som to. Do Hidasnémeti mi robila príjemnú spoločnosť partia zamestnancov Carga, ktorí nastupovali dennú zmenu. Odtiaľ som už šiel sám.

   Čoskoro som zistil, že mať lístok prvej triedy nie je vždy výhodou. Ergonomicky tvarované sedadlá mi pripomínali drevené lavice v našom historickom motoráku. Ibaže sú potiahnuté látkou. Zato sedadlá v dvojke boli príjemne mäkučké. Lenže tam bolo plnoóóó...

     V Budapešti to bolo opäť o chlp. Pôvodne pohodový prestup sa 40 minútovým meškaním nášho „expresu“ zredukoval na 5 minút. Kto prestupoval na tejto stanici, vie o čom píšem. Vlak zobrali do pravého krídla stanice, pričom východzí bol pristavený v krídle ľavom, čo znamenalo zdĺhavé obchádzanie hlavných koľají v dĺžke asi 600 metrov. Krížom cez koľaje bola cesta nemožná. Musel som utekať, čo ja veľmi nemusím. Ale vyplatilo sa.

    Na mojom mieste sa doslova rozťahovali dvaja starší Američania. Sadol som si k nim, ale veľa priestoru mi teda nedávali. Nepomohla ani moja miestenka. Oni rezerváciu nemali, preto si mohli sadnúť, kde sa im zachce. Presne touto teóriou sa celú cestu riadili a dávali ju patrične  najavo. Ešte aj sprievodca bol z nich namäkko. Našťastie, pred hranicami sa uvoľnilo vedľajšie kupé. Neváhal som ani minútu.

   Od maďarsko-srbskej hranice sa „ťaháme“ sotva tridsiatkou. Do Belehradu vchádzame rýchlosťou pešej chôdze. Meškáme 45 minút, čo je v týchto končinách absolútne v pohode.

Som zvedavý, čo ma v tejto súvislosti ešte čaká.

 

BELEHRAD - Srbsko

 

   Vyletel som z vlaku a trielil na druhý koniec starého mesta. Dúfal som, že ešte stihnem západ slnka nad sútokom Sávy a Dunaja.

No, ak by sme prišli načas, určite by som to stihol. Tentoraz mi plány nevyšli. Z pevnosti Kalemegdan nad sútokom týchto riek som sa zúfalo pozeral do čierneho nič. Ešte keby svietili nejaké svetlá, ktoré by aspoň naznačovali obrysy toho, čo som tak túžobne očakával. Iba tma.

Naopak, pevnosť bola veľmi dobre nasvietená, takže z tej tmy (kam som nešťastne pozeral), by ju bolo nádherne vidno.

   Teraz som mal už času habadej. Plánovaný vlak mi odchádzal o tri hodiny, ostávalo mi iba ťahať sa po meste a vychutnávať to viditeľné, čo mi ešte toto mesto môže ponúknuť.

   Okúsil som miestu obdobu fastfoodu. Podávali balkánske jedlá. Vyskúšal som pleskavicu. Nevedel som, akú veľkosť si mám pýtať – núkali štyri, tak to poriešil chlapík z obsluhy. Vystrčil hlavu z okienka, zmeral si ma pohľadom, prevážil a rozhodol: „Gurmán grande“. Cena bola pri všetkých veľkostiach rovnaká, resp. rozdiely mizivé, nesprával sa teda ako obchodník, ktorý chce za každú cenu zarobiť. Prešpikoval to všakovakými prílohami a podal mi takmer polkilové čudo.

To čudo chutilo skvele, no pred dojedením som už ani nevládal prehĺtať.

    Prechádzku som dokončil okruhom po starom meste a s miernym predstihom som prichádzal na stanicu. Hellas Expres tvorili vozne rôznych druhov, farieb a spoločností. V jednom vozni boli aj 4 oddiely prvej triedy, lenže tie boli preplnené podguráženými „živlami“ s lístkom triedy druhej. Diskutovať s nimi na akúkoľvek tému nemalo zmysel. Skúsil som to u sprievodcov spacích vozňov. Zaskočili ma cenami. Ležadlo 6 €, lôžko 12.

Pred cestou som koketoval s myšlienkou, že si kúpim lôžka na celú cestu a takto si zabezpečím aké – také pohodlie. U nás však za lístok v tom istom vlaku pýtali 14 € v ležadle a 33 v lôžku. Single by stál 99 eur.

   Teraz jednoducho nebolo čo riešiť. Pre istotu som si tú cenu overil a o krátku chvíľu sa už vytešoval zo svojho súkromného kupé v lôžkovom vozni. Za 12 eur. Single.

Vozeň bol síce vyrobený dávno, veľmi dávno, ale to mi na komforte cesty nijako neuberalo.

V celom vozni sme boli štyria. Vrátane sprievodcu.

Z luxusného spánku ma prebrala až hraničná kontrola. Najprv srbská, neskôr macedónska. Tá druhá mi nezabudla pripomenúť našu výhru vo futbale nad ich národným „mančaftom“ týždeň pred mojou cestou. Nepomohol ani smajlík na imigračnej karte, ktorú som musel vypísať. Tu na prehry nezabúdajú.

    Meškali sme 2 hodiny. Jazdu macedónskom som absolvoval už za denného svetla. Ochotný sprievodca mi robil zároveň sprievodcu turistického. Stačilo si u neho objednať kávu a zaokrúhliť cenu nahor. Hovoril mi o miestnych železniciach. Ako si najímajú starých ľudí na čistenie okolia tratí za symbolickú sumu a drevo. Ako musel vojenský vrtuľník núdzovo pristáť v poli a odvtedy nikoho nezaujímal. Je v tom poli dodnes – nepoškodený.

Zaujímavá prednáška o tunajších zvyklostiach trvala až do nášho príchodu do hlavného mesta Macedónska – Skopje. Ochotný „kolega“ z vlaku mi ešte ponúkal prehliadku sídla železničnej spoločnosti. Aj keď to znelo lákavo, musel som odmietnuť. Čakala ma cesta na sever.

 

SKOPJE - Macedónsko

 

   Zmenáreň som nenašiel. Načo aj, keď sa tu dá platiť eurom. Neberú ho však všade. Urobil som si rýchly okruh mestom. Úprimne, vedel som, že tu niet čo pozerať. Bol som na to pripravený. Prekvapil ma miestny obchodník. Opäť cenou, no tentoraz inak. Hneď ako zistil, že som cudzinec, cena obyčajnej magnetky na chladničku porástla na 3,50, pohľadnice na 1,50 eura. Pritom predo mnou platil „domorodec“ za 2 vlajky, 3 magnetky a 3 pohľadnice rovné 2 eurá. Z desiatky mi vydal v miestnej mene. Samozrejme v maximálne nevýhodnom kurze. Nevýhodnom pre mňa.

   Cestou k autobusu som za zastavil na nákup proviantu vo veľkom obchodnom centre. Všetko bolo neuveriteľne lacné. Využil som možnosť bezplatnej toalety, v maximálnej možnej miere čistej. Povedal by som presný opak toho, čo som videl na stanici. Tam to bolo za euro.

Vzdialenosť medzi autobusovou stanicou a týmto obchodným centrom je asi 200 metrov. Rozdiely v čistote sú však priepastné.

 

   "Na cestách tu fungujú akési zvláštne zákony. Vieš trúbiť – máš vodičák. Auto trúbi – má techničák. Videl som tam všakovaké približovadlá, bez strechy, kapoty, blatníkov i ťažko definovateľné čudá na kolesách. Nikoho nezaujímalo, že to nemá brzdy. Na prechode stačí zatrúbiť, ľudia poodskakujú.

To trúbenie som si vysvetľoval ako tlačidlo bdelosti na našich rušňoch. Rušňovodič ho musí stále stláčať zhruba v intervale 18 sekúnd. Ak ho nestlačí, vlak reaguje ako keby skolaboval a samočinne zastaví. Tam ak by šofér nemohol zatrúbiť do 18-tich sekúnd, skolabuje"

 

   Nákup lístka na autobus sa komplikoval systémom značne odlišným od toho nášho. Nástupu do vozidla mi bránil akýsi samozvaný ochrankár. Peniaze do vrecka nechcel, odkázal ma na autobusovú spoločnosť. Netušil som, akej tento spoj patrí, keďže som sa k autobusu ani nedostal. Do odchodu asi 4 minúty, všade rady a ja som nevedel, kam mám ísť. Skúsil som tam, kde bol rad najkratší. Áno, lístok mi predajú, ale provízia za predaj je vyššia. Na to mi miestna mena stačila. Dal som posledné denáre a opäť cez toho nepriestrelného chlapíka som zasadol na svojom mieste. Autobus ledva drží pokope. Bolo nás málo, dokopy 6 pasažierov.

To sa rapídne zmenilo, keď náš autobus opustil areál stanice a zastal kdesi pod mostom. Cez oboje otvorené dvere sa valili húfy kosovských Albáncov. S deťmi, sliepkami, košmi, balíkmi a s rôznym tovarom, ktorý by šofér v našich končinách na palubu rozhodne nezobral.

Lístky sa predávali iba sporadicky. Keby niečo. Ako som sa dozvedel, cena lístka kúpeného  na stanici je oveľa vyššia a mnohí aj tak idú na čierno. S tichým súhlasom vodiča.

 

   Na macedónskej hranici colníci opäť rýpu do už spomínaného futbalového výsledku. Lenže prišlo niečo, čo zrejme šofér, ani pasažieri v autobuse nečakali. Nerobil ten „správny“ colník. Šofér ho nepoznal a vytušil problém. Colníka paradoxne ani veľmi nezaujímali pasy cestujúcich, chcel vidieť lístky na autobus. Vtedy som videl niečo, čo predtým ešte nikdy. Tak, ako priebežne kontroloval colník lístky, ľudia si ich poza sedadlo posúvali dozadu. Nešlo mu to do hlavy. Plný autobus, na zozname ľudí 15, ale každý lístok má. Vytočilo ho to. Vybral si náhodne niekoľkých cestujúcich. Tí lístky nemali. Pre vodiča nastali krušné chvíle. Odstavili nás. Problém asi po polhodine vyriešila bankovka nenápadne vsunutá do colníkovho vrecka.

   Po 100 metroch sme stáli opäť. To už bola hranica kosovská. Tam však nastali krušné chvíle pre mňa. Pasovák po zistení mojej štátnej príslušnosti chcel víza. Keď som ho upozornil na bezvízový styk našej krajiny s Kosovom, nahneval sa. Vravel mi: „Slovensko neuznalo Kosovo za samostatný štát, Kosovo neuznáva Slovákom bezvízový styk“. Bola to samozrejme blbosť, ale on trval na svojom. Pripustil, že by sme sa mohli dohodnúť, ale pod 20 eur to určite nebude. A pri ceste späť ďalších 20 eur u kolegu.

Tak toto som nemusel. Za toľko peňazí a nervov mi táto nepokojná krajina nestojí. Bol som rozhodnutý vystúpiť, aj keď s obavami. Neviem, čo by som v tých lesoch robil.

Zasiahol už spomínaný vodič. S týmto colníkom sa poznal a uhral mi to na návštevu grátis. Mali však jednu podmienku. Ešte dnes musím Kosovo opustiť. V tom až taký problém nie je, súhlasil som. Vyplnil som dotazník a pustili ma.

 

PRIŠTINA - Kosovo

 

Priština je také zvláštne mesto. Ľahké na zablúdenie, bez pamiatok, také šedé. Ťažko sa v ňom orientuje, nie je ničím výnimočné. Vari len tým, že je hlavným mestom Kosova. Krajiny, ktorá sa odtrhla od Srbska, s čím samozrejme Srbi a mnohé iné krajiny nesúhlasia a nezávislosť neuznali. To sa miestnym nepáči a cudzincom z vybraných krajín to dajú najavo. Pri akejkoľvek mojej otázke odpovedali protiotázkou  Odkiaľ som. Ak som povedal Slovák, nejavili záujem. Ak napríklad Čech, zrazu sa nálada mení a sú ústretoví, nápomocní.            

Zvláštna krajina. Pôvodne som tu chcel zostať na noc, ale teraz som podmienke colníkov celkom vďačný. Celé mesto som prešiel za 4 hodiny. Aj s obedom. Ten bol chutný a lacný. Aj s dvojitým pivom za 4 eurá. Platí sa tu eurom. Ale to pivo bolo naozaj skvelé. Neviem, či to má súvis, ale pri mojej návšteve Albánska som pil jedno z najlepších pív v mojom živote. Toto patrilo tiež k chuťovej elite. Zhodou okolností mi ho opäť čapuje Albánec. Síce kosovský, ale Albánec.

 

   "Ženy sú tu naozaj pekné. Pekné sú aj samotné srbky, macedónky aj albánky. Ale až mix týchto národností dáva ženám tie nádherné kontúry tváre a tela. Väčšina je síce zahalená, niektorá viac, iná menej, ale to, čo chcem vidieť, mám vždy na očiach. Čisté a súmerné črty tváre. Ono to funguje všade rovnako. Všade sú ženy krajšie aj tie menej pekné. Lenže tu jednoznačne vyhráva krása. Na plnej čiare."

 

   Poštár v Prištine (Albánec) videl pohľadnice na Slovensko a nechcel hovoriť anglicky. Vraj vie len nemecky, ale to bola iba finta, lebo ja som vedel viac, ako on. Nechcel so mnou hovoriť, ale biznis je biznis. Z jeho rádia zneli zvučky pripomínajúce džingle našej televízie TA3.

 Na ceste som stretol Slovinských  vojakov, Kosovo je pre nich zašíváreň. Vôbec to nie je také strašné, ako prezentujú médiá. Ak sa aj nejaký smrteľný úraz stane, je to zväčša preto, lebo sa vojaci nezmestia do kože a ohrozujú svojich kamarátov. Našich nepoznajú, ani spolu neslúžia. Každé piate auto je vozidlo mierových misií. Je ich tu požehnane.

   Využil som chvíľu času a išiel okuknúť miestne železnice. Kosovo railways. Závorár vybavený iba vestou a vysielačkou ručne zatváral rahná, každé zvlášť. Keď som sa ho pýtal, odkiaľ pôjde vlak, aby som si ho vyfotil, nevedel. On to vraj ani vedieť nemusí. Jeho úlohou je zastaviť cestnú dopravu a basta. Nemal žiadnu búdku, ani len stoličku, len stál na ceste a čakal na pokyny z vysielačky. Cez jeho priecestie prejdú 2 vlaky za zmenu.

 

   Ponaučený miestnymi zvykmi už s lístkom v rukách nastupujem do autobusu. Tentoraz oficiálna macedónska spoločnosť. Podvody s lístkami sa nerobia. Predo mnou totiž sedí colník, ktorý ide do nočnej zmeny. Ponúkol som mu noviny, ktoré som našiel na svojom sedadle. S vďakou ich prijal. Toto gesto mi ušetrilo ďalšie nepríjemnosti na spiatočnej ceste. Na hranici sa tvorili dlhé rady, bol piatok. Práve tento „náš“ colník nám otvoril ďalší hraničný pruh, čím skrátil čakanie minimálne o pol hodiny. S mojím pasom v ruke si neodpustil pár poznámok, ktorým som nerozumel, ale dal pečiatku a pustil nás ďalej.

    Čakala ma ďalšia ceremónia s futbalovým výsledkom na macedónskej hranici. To som už nevydržal a colníkom vysvetlil, že som sa prišiel za tú našu výhru ospravedlniť. Spravil som im dobrú náladu, čo ocenili moji spolupasažieri. Aj tak cesta trvala dosť dlho. Vzdialenosť 90 kilometrov sme prešli aj s kontrolou na hranici za 3 hodiny. Ja som „vygooglil“ jazdnú dobu hodinu, na autobuse bolo napísané 2 a pol hodiny. Tak nech si človek vyberie. Lístok stál 5 €.

 

V Skopje som šiel rovno na vlakovú stanicu. Kúpil pitie do vlaku a čakal. Po príchode Hellas Expresu z Tessaloník ešte nasledovalo pripájanie vozňov. Ten svoj som už mal dávno vyhliadnutý. S 12 eurami v rukách som zisťoval voľné miesto. Bolo. Vo vozni nás bolo viac ľudí ako pri ceste sem, ale súkromné kupé direkt pre mňa sa našlo. Na balkánske pomery luxus, pre domorodcov je to drahý špás. Pre mňa tak akurát.

 

   Po dvoch hodinách absolvujem poslednú futbalovú prednášku s macedónskymi colníkmi a po srbskej kontrole mi už nič nebráni v spánku.

 

   Presne o šiestej sme mali byť v Belehrade. V tom čase sme sa však nachádzali nejakých 150 kilometrov južne od Belehradu. Minimálne dvojhodinové meškanie bolo viac ako jasné. Meškali sme 140 minút. Moje plány sa menia každú chvíľu podľa okolností, som na to pripravený a zvyknutý. Teraz som rátal s prípojom na Sarajevo o 8.15. Veril som, že tých 5 minút určite počká.

   Päťkilometrovou rýchlosťou sme vchádzali do hlavného mesta Srbska a neveriacky som sledoval zvláštny rituál. Ľudia začali z ničoho nič vyskakovať za jazdy z nášho vlaku a naskakovať do vlaku idúceho oproti tiež 5 km rýchlosťou. Až v staničnej budove som sa dozvedel, že to bol „môj“ prípojný vlak. Tak toto mi nevyšlo. Ďalší ide o 24 hodín.

Teraz už viem, že nič, čo má v názve Expres, zaručene rýchlo nepôjde.

   Skúšal som šťastie na autobusovej stanici, lenže 8 hodín v autobuse na nepohodlných sedačkách sa mi zdalo priveľa. A autobus odchádza až o 16.00 hod., do Sarajeva by som došiel okolo polnoci.

   Mesto bolo zahalené v hmle a výdatne mrholilo. Najlepšou alternatívou sa mi javil IC vlak do Baru v Čiernej Hore. Vlak odtiaľ meškal 170 minút. Len tak na okraj.

Čakanie som si skrátil výborným jedlom v staničnej reštaurácii. Rezeň prekrýval celý tanier. Pýtal som sa na prílohu, čašník mi kázal hľadať pod rezňom.  On i návštevníci pri vedľajšom stole sa na mne náramne zabávali.

 

   Sprievodcovi postávajúcemu pri vozňoch prvej triedy sa nepozdával môj lístok, preto trval na rezervácii. Inak ma do vlaku nevpustí.

Do odchodu  zostávalo už len asi päť minút. Za ten čas som musel naklusať do staničnej budovy, zmeniť si 20 eur na dináre a poprosiť pokladníčku o expresné vydanie miestenky. Tá zasa nemá rada, keď ju niekto súri, tak čas naschvál naťahovala.

   Síce o 10.10, ale „v hodine dvanástej“ naskakujem do vlaku. Ďalšieho sprievodcu som sa pýtal, či naozaj je tento vlak povinne miestenkový. Bol prekvapený, o ničom takom nevedel. Ten jeho kolega ma teda dostal.

   Sadám na svoje miesto, v kupé už bol postarší pán. Spočiatku sme cestovali nemo, ale jeho sledovanie krajiny omrzelo skôr ako mňa, tak sme „hodili reč“. Najprv sa vypytoval on, potom mi sám od seba rozprával o platoch vo všetkých štátoch bývalej Juhoslávie.  Najlepšie je vraj Slovincom a Chorvátom.

 

   Je neuveriteľné, že na 8 kilometrovom úseku sa dá chytiť 40 minútové meškanie. Pritom vlak je stále v pohybe. Aj keď ťažko povedať, či 3 kilometrová rýchlosť je ešte pohybom?! Ideme v priemere 10 km/h.

 

   Vypytoval som sa, či im nevadia také výrazné meškania. Vraj nie, určite nie. Všetko čo mešká do 60 minút ide vlastne načas. To čo mešká do troch hodín je v pohode. To čo viac – no stáva sa. Ešte nikdy nikam nedošli načas. A načo aj. Domácich zrejme nič nerozhodí.

Vysvetľoval som mu naše rýchlosti. Smial sa. Keby len bol tušil, že napríklad naše pantografy by boli oproti týmto „šmejdom“  Pendolína, smiech by ho asi prešiel.

   V čase, keď sa náš vlak dostal do zaujímavého horského úseku trate plného tunelov a viaduktov, môj spolucestujúci pochopil, že ma zaujíma niečo úplne iné. Vedľajšie kupé bolo prázdne, tak som sa presťahoval tam. Nevedel som sa nabažiť prírodných krás. Lietal som z okna v kupé na okno na chodbe. Chcel som vidieť čo najviac. Nádherné kaňony, rieky a štíhle vrcholky hôr ma nenechali ľahostajným.

Vždy pred úsekom s väčším sklonom sme čakali na vozmajstra, kým urobí skúšku brzdy. Jedného som sa cez okno pýtal, prečo im to trvá tak dlho, veď vlak už dosť mešká. Urazil sa a zaliezol k sebe do búdy. V ceste sme pokračovali až po asi desiatich minútach na výrazné naliehanie výpravcu. Ani nepozrel mojím smerom.

 

   Opäť hraničný prechod. Najprv srbský a plno otázok a reakcií na moju pečiatku v pase z Kosova. Vyzvedanie, výčitky a tak dookola. Vymenili sa colníci, nastúpili čiernohorskí. Situácia sa opakovala. Samé prečo, aký som mal dôvod a ďalšie podobne blbé otázky.

Je zrejmé, že Čierna Hora je solidárna voči Srbom. Donedávna tvorili spoločný štát.

 

   Do Podgorice, čiernohorského hlavného mesta meškáme 3 hodiny.  Čo ma mrzí najviac je, že som nevidel najvyšší viadukt v Európe, ktorý je v horách tesne pred Podgoricou. Bola už tma. ak by sme šli načas, videl by som aj ďalšie zaujímavé miesta trate.

   Bral som prvý hotel, ktorý bol v dosahu. Noc tu stojí 55 €, ale uhral som to na 40, keď som sa chystal odísť. Tých 40 tiež nie je málo, ale hotel stál za to. Žiadalo sa mi umyť. Moje celodenné „tunelovanie“ sa odzrkadlilo na farbe vody. A to som si myslel, že som čistý. V hoteli už budú vedieť, že mi nabudúce nemajú dať biely uterák. Ponúkli sa, že ma zobudia, ak budem chcieť. To sa mi hodilo, tak som tú ponuku prijal. Povedal som, že idem do Baru vlakom o 7.05. A ona: „OK, zobudím vás o 8.30, aby ste sa stihli osprchovať!“  Tie ich meškania sú teda povestné. Nikto nechodí na vlak v čase jeho pravidelného odchodu. Príde v čase pravidelného meškania...

 

PODGORICA - Čierna Hora

 

   Užíval som si noc v Podgorici bez vyklepávania colníkov a sprievodcov. A tiež som sa poriadne vykúpal. Veď bola sobota :) . Dovtedy som fungoval s použitím mokrého „jednorazového“ uteráka na umytie a suchého na utretie. Po použití som mokrý zahodil. Suchý bol najbližšie použitý ako mokrý a tak dookola. Hygiena bola takýmto spôsobom riešená na uspokojujúcej úrovni. Spolucestujúci sa určite nesťažovali.

 

   Ráno som sa pýtal na informáciách, kedy ide prvý vlak do Baru, lebo na každej informačnej tabuli boli iné časy, no všetky okolo 7.-mej.  Povedala, že o 9.-tej. Keď jej hovorím, že na tabuli píše o siedmej, len sa usmiala, potiahla z cigarety a povedala: „Odkedy tu robím, ešte tento vlak pred deviatou nikdy nešiel.“ A to bola už dáma v rokoch...

Chcelo to zmenu plánu. Tak som šiel na viadukt a tunely.

 

   IC z Baru, ktoré mešká iba pár minút, som sa vyviezol pozrieť to, čo som večer zameškal.

Obdivoval som technickú zložitosť trate v ťažkých terénnych podmienkach. Tunel za tunelom, samé mosty a to najzaujímavejšie, čo na tejto trati majú. Najvyšší viadukt v Európe. Premosťuje roklinu Malej Rijeky vo výške 198 metrov. Pohľad dole sťahuje hrdlo. Slabšie povahy zatvárali oči...

   Vystúpil som na malej staničke v horách, kde mi personál vlaku ochotne zastavil. Pripomínam, že som šiel IC vlakom. Stihol som urobiť iba niekoľko záberov, pretože opačným smerom sa rútil osobák s 10 minútovým náskokom!!!  Po mojich skúsenostiach s miestnym cestovaním som si myslel, že je to zmeškaný včerajší :) . Bol dnešný a takmer som ho nestihol. Pýtal som sa sprievodcu, či im nevadí, že idú 10 minút skôr. Vôbec nie. Miestni vedia, kedy majú vlaky prísť, tak niet čo riešiť.

   Zakotvil som opäť v Podgorici. Nezaujímavé mesto. Prelozil som ho hore – dole za tri hodiny. Potvrdilo sa, ako dobre som s tým hotelom obstál. Sú tu len lepšie hotely a lacnejšiu noc by som určite nezohnal. Našiel som ďalšie štyri, no drahšie. Večer o desiatej by som teda lacnejší nocľah hľadal márne.

 

   Taxikári sú ochotní za odvoz urobiť čokoľvek. Stále otravujú, silou mocou ma chceli odviezť, čo i len 100 metrov, ktoré som mal na stanicu. Najradšej by ma zrazili, aby ma mohli zobrať do nemocnice.  Na môj účet samozrejme.

 

SUTOMORE, BAR – Čierna Hora

 

   Podgorica ma nudila. Najbližším osobákom som šiel na juh. Trať obchádza časť skadarského jazera. Bolo na čo pozerať, aj keď cesta trvala krátko. Vystúpil som v prímorskom letovisku Sutomore. Bolo chladno. Vo vode som zastihol zopár jedincov, ktorí si zrejme povedali, že keď to už majú zaplatené, tak sa okúpu stoj čo stoj. Muselo to vyzerať komicky. Ja uzimený v mikine v tesnej blízkosti kúpajúci sa v plavkách. Poldruhametrové vlny si s nimi robili, čo chceli.

  

   Je viac ako jasné, že v turistických centrách „skapal pes“. Obchodníci ťažia z toho zbytku miestnych turistov a Čechov, ktorí chcú ušporiť a chváliť sa, kde „všude už byli“. Všetko je lacné a ja len dúfam, že to moje mäso je čerstvé a nie z čias vrcholiacej sezóny :). Dopredávajú suveníry, zmrzlinu si dnes kúpi asi málokto. Ja som ochutnal. Už je zima.

 

   Nezdržal som sa dlho, ďalším vlakom som sa odviezol 10 kilometrov do mesta Bar. Je to tiež letovisko, ale aj pomerne veľké mesto.

V prístave som si chcel obzrieť lode. Boli tam také sivé šroty vojenské. Policajtmi vravel, nech ma ani nenapadne odfotiť flotilu. Urazil som ho tým, že som si myslel, že sú to vraky alebo múzeum. Tým múzeom som ho naopak pobavil. Ubezpečil ma, že to je to najlepšie, čo má čiernohorské námorníctvo k dispozícii. V tom prípade by som nad nimi vyhral vojnu aj so zatváracím nožíkom :)

   Prelozil som celé mesto hľadajúc hotel. Nebolo to tak ľahké, ako som si pôvodne predstavoval. Zopár hotelov som našiel, lenže tie majú ešte stále letný režim, teda minimálne 5 nocí. Ja som potreboval iba jednu. Ak chcem, môžem zostať aj len na jednu noc, no zaplatiť musím 5. Nevýhoda prímorských letovísk. Možnože som iba nenašiel ten správny hotel.

Vzdal som to. Celú noc by som trávil hľadaním ubytovania a aj tak by som spal len na lavičke. Zamieril som na pláž. Mestské pláže veľmi nemusím. No i napriek tomu som pri tejto strávil asi dve hodiny. A čakal na zotmenie. Obloha bola pomračená, západ slnka nebol ani zďaleka taký, o akom snívajú romantické duše.

 

   Bol som zmierený s nocovaním na staničnej lavičke. Mal som aj vybratú, ktorá by to mala byť. Lenže počasie mi to skomplikovalo. Prišla riadna búrka. Na dve hodiny vypadol prúd v celom meste. Lialo tak, že sa nebolo kam schovať. Čakáreň zamknutá. spoliehal som sa na súpravu vlaku, ktorým som došiel včera, aby som v nej prespal. Mal som to všetko premyslené. Vlak dôjde, ľudia vystúpia, ja zaleziem dovnútra a ak by ma niekto vyháňal, poviem, že som železničiar. Veď nie som bezdomovec. A mám lístok, keby niečo. Dnes však ten vlak prišiel presne... Presne 5 hodín zmeškaný!! O jednej hodine ráno.

 

   Tesne pred príchodom vlaku som sa pre istotu pýtal „Opravnika vozov“ čiže v preklade „výpravcu vlakov“, či by som nemohol v tej súprave prespať. Povedal som mu, že som jeho slovenský kolega. Vysvetlil mi, že sa to nedá, lebo súpravu preberá súkromná ochranka. Kým ju oni strážia, ženy súpravu vyčistia. Možno keby viac chcel a zodvihol telefón (ako by som to pre neho urobil ja), mohol by možno niečo vybaviť. Lenže on nechcel. A ani nevyzeral, že by javil nejaký súcit či ľútosť.

 

   Bol to starší pán. Presne ten typ, ktorý čaká na fajront a nemá rád, keď po ňom niekto niečo chce. On mal v dopravnej kancelárii sedačku pripravenú na „nočný režim“. V príchodzom poslednom vlaku ešte pohľadal nejaké noviny a časopisy po cestujúcich a šiel spať.

 

   V situáciách ako je táto sa viem takmer vždy vynájsť, ale tentoraz iná možnosť nebola. Iba tráviť noc vonku na lavičke.

 

   A skutočne. Moju tak vysnívanú vlakovú súpravu odtiahli na odstavné koľajisko ohradené a strážené súkromnou bezpečnostnou službou. Na spánok na pohodlných vozňových sedačkách môžem zabudnúť.

 

   Pri tej búrke, aj keď som bol čiastočne pod strechou, mi zmokli nohy a taška. Večer som dúfal, že sa veľa nenasedím. Splnilo sa mi to. Niekoľko hodín som musel stáť na jednom mieste. Keď sa nebo vyjasnilo a ukázali sa provokačne hviezdy, rozhodol som sa definitívne pre nocľah na lavičke. Vybral som uterák a lavičku vysušil. Priebežne som si musel ľahnúť, lebo o jedinú suchú (a už aj čistú) lavičku sa začali zaujímať miestni asociáli – bezdomovci.

Jedine v polohe ležmo som vedel dĺžkou svojho tela zabrániť nevítanej spoločnosti. Takto to fungovalo až do rána a rozhodne by som to moje čakanie nenazval spánkom.

Kým mi vysychali nohy, zároveň sadala rosa, takže mi bola riadna zima. Čím viac sa blížil čas odchodu prvého vlaku, tým viac som natriasal zimou. Už dávno som nedrkotal zubami...

A k tomu tá otravná háveď – komáre, modlivky a mole...

 

   Zaujímavosťou železníc v Čiernej Hore je, že osobnú dopravu prevádzkujú iba na jedinej trati v dĺžke asi 200 kilometrov. IC-čko či rýchlik bežne hocikde zastaví, aby si rušňovodič odskočil, výpravcovia si s nimi posielajú poštu, obed či odovzdávajú služby. Mne rušňovodič ranného IC ochotne zastavil v malej staničke v horách len preto, aby som si ho mohol v pokoji vyfotiť :).

Prekvapila ma aj súčasť takmer každej dopravnej kancelárie – pohodlná sedacia súprava alebo rovno posteľ. Po mojej otázke, či im to „vrchnosť“ dovolí som dostal prekvapivú odpoveď. Spánok, či zdriemnutie je tam oficiálne. Veď ak si „schrupnú“ vo vlakovej prestávke, budú sviežo rozmýšľať, ak vlaky idú. Zaujímavá idea. To by mali počuť ľudia na našom generálnom riaditeľstve...

 

Netrpezlivo som čakal na pristavenie súpravy prvého vlaku a zaliezol dovnútra. Vozne boli nevykúrené, lenže bolo v nich teplejšie, ako vonku. A suchšie.

Vyviezol som sa do Podgorice. Silná káva ma rozohriala a postavila na nohy. Výdatné raňajky mi dodali energiu, ktorú som tak potreboval. O pár minút mi bolo tak, ako po celonočnom spánku. Pôsobil som a aj som bol svieži. Nič iné som nepotreboval.

 

Kúpil som si lístok na autobus do Sarajeva. Odchádzame načas. Cesta je spočiatku nezáživná. Za mestom Nikšič sa cesta štverá do hôr. Pretína národný park Durmitor. Tu už bolo čo pozerať. Úzkym kaňonom rieky Piva sme stúpali do kopca, aby sme vzápätí prudko schádzali až na dno údolia. Rieka vytvára prírodnú vodnú nádrž s tyrkysovo modrou vodou. Cesta ju kopíruje na asi dvadsiatich kilometroch. Nádherná „podívaná“.

Cesta na čiernohorskej strane prechádza množstvom tunelov. Pri čísle 80 som prestal počítať. Skaly padajú priamo na cestu, mnohokrát sme sa im vyhli v poslednej chvíli. Naozaj si neviem predstaviť, ak by nám asi metrový „šuter“ prerazil strechu. Žiadne miesto v autobuse nebolo úplne bezpečné. To som však ešte nevedel, čo na nás ešte len čaká...

 

   Po absolvovaní povinných formalít na bosniackych hraniciach autobus pokračoval v ceste. No vlastne cesta je v tomto prípade láskavé pomenovanie. Úzka lesná cestička, miestami asfalt, na niektorých úsekoch iba štrk. Mosty iba o niekoľko centimetrov širšie ako je šírka autobusu. Ostré zákruty, neprehľadné úseky a čo je zarážajúce – obojsmerná prevádzka. Na ceste, na ktorú sa nezmestil ani náš autobus. Predstavte si, že ste kdesi na hubách a lesom vás naháňa vysoký zájazdový kolos. Minimálne by vás to zaskočilo. Ja som bol „mimo“ ešte hodnú chvíľu. Máloktorú zákrutu prešiel naraz, často musel cúvať a vyhýbať sa rôznym prekážkam. A pod nami hlboká dolina plná vrakov. Cesta je lemovaná desiatkami krížov a rôznymi symbolmi. Zrejme tých, ktorí precenili svoje schopnosti.

 

Poznám iba jednu takú cestu. Neslávne známu Bolivian Highway – Cesta smrti. Lenže tú v Bolívii som videl iba na obrázkoch. Túto prežívam na vlastnej koži. Cestujúci ani nedýchajú. Bojím sa aj ja, ale som rád, že mám miesto s výborným výhľadom.

 

Z tých 6 hodín cesty som sa mohol 2 hodiny kochať, 2 povracať a 2 pos..ť. Doslova. Len pre názornosť. Cesta cez les z Regety na Dargov je oproti tomu diaľnica.

Pred mestom Foča sa dostávame do civilizovanejšieho prostredia a cesta po ktorej ideme je ozajstnou cestou.

A čo ma maximálne dorazilo, v mape je táto cesta označená ako medzinárodná magistrála 1. triedy. Ako asi vyzerajú tie nižšie triedy. Bosnu som chcel v budúcnosti absolvovať svojim vlastným autom. Rýchlo som si to rozmyslel.

 

SARAJEVO – Bosna a Hercegovina

 

Autobus končil v Sarajeve. Nie však v centre mesta, lež v jeho etnickej časti Lukavica. Dookola nikde nič. Kým som sa podľa mapy zorientoval, trvalo to hodnú chvíľu.

Do centra v novom meste je to podľa taxikárov 10 km. Lenže tých ja beriem s rezervou. Taxikári s radosťou  preháňajú, aby získali zákazníka a mali biznis. Povedal som si, že mňa nedostanú a šiel som peši. Aj tak sa rád prechádzam a viac vidím. Títo však nepreháňali. Šiel som takmer dve a pol hodiny.

Východzím bodom pre hľadanie vhodného hotela bola železničná stanica. Na dohľad boli hotely Radisson Blue, Holiday Inn a podobné „lacné“ nocľahárne. Skúsil som malý hotel blízkom susedstve stanice. No cena 65 eur sa mi zdala neprijateľná. Tak som hľadal v tureckej štvrti. Je chudobnejšia no plná života, obchodov a reštaurácií. Aj ubytovanie je výrazne lacnejšie. „Vykšeftoval“ som si noc za 10 eur. O luxuse nemohlo byť ani reči, ale mal som všetko, čo som potreboval. Posteľ, sprchu a toaletu. Turci sú nižšieho vzrastu. To som si uvedomil, keď som do svojej izby v podkroví vchádzal ako do kurníka – cez malé dvierka. V izbe som mohol stáť vzpriamený iba na jej najvyššom mieste. No i tak mi to úplne stačilo.

Vybehol som von nasávať atmosféru večerného mesta po zotmení, výborne som sa navečeral v tureckej reštaurácii. Až po zatvorení aj posledných obchodov som zaliezol do svojho kurníka. Posteľ bola pohodlná. Vedel som, že sa mi bude dobre spať.

 

 „Noc mám úspešne za sebou so všetkým, čo k tomu patrí. Teda so všetkým úplne nie :). Starou viedenskou električkou prichádzam na stanicu. Je veľká. Omnoho väčšia ako tá košická. Len tých 6 vlakov denne... Zmeškať sa neoplatí. Ďalší ide o 24 hodín. Iba 1 vlak denne spája veľké mestá Budapešť a Belehrad.

Zbožňujem preso. Za jeho arómu a chuť som ochotný zaplatiť čokoľvek. Na peniaze v tomto prípade nepozerám. K tomu ten úžasný pocit, vychutnávam si ho ako sa dá. Dobré preso – malý orgazmus. A naopak, zlé, tzv. ponožkové preso – to radšej celibát :). Dnes som mal také minipreso. Také malé, náprstkové. Silné, ale chutné.“

 

Pri pokladniach ma oslovil jeden pán: „Kakanie? Nie díky, už som bol“. Potom sme obaja na seba nechápavo pozerali. Ja som nechápal, prečo mi núka toaletu a on, čo vravím ja.

Potom sa to vyjasnilo. Šoféri totiž postávajú na stanici a núkajú miesto vo svojom aute za výhodnejšiu cenu, ak majú cestu tým smerom. Jemu sa to tiež vyplatí, lebo neplatí benzín sám a v tom lepšom prípade aj zarobí. A prečo Kakanie? Kakanj je stanica v smere, ktorým som šiel.

Na peróne som hľadal vlak. Nebol to problém, pretože v celej stanici stál len jeden - jediný. Za ním nejaké dva odstavené staré vozne. Náš expresný „vlak“ tvoril jeden rušeň a jeden maďarský vozeň. V takomto zložení ide až do maďarského pohraničného mesta Pecs.

 

„Bojím sa slova „expres“, lebo po mojich skúsenostiach s tunajším cestovaním viem, že znamená minimálne dvojhodinové meškanie.  To by som v Budapešti nestíhal prípoj a ďalší vlak do Košíc mi ide až o 12 hodín. Znamenalo by to nocľah v maďarskom hlavnom meste. A keďže zajtra odlietame do Holandska, bol by to riadny problém. Nechcem robiť žienke zbytočné stresy, tak dúfam, že nepomeškáme. Veľa.“

 

Zvýšili sa mi Srbské dináre v hodnote asi 18 €. Presne toľko totiž stojí vlak aj autobus z Belehradu do Sarajeva. Dináre som si zmenil pre každý prípad, lebo prípoje sú vďaka meškaniu tesné (alebo ako som zistil - žiadne). Nerátal som s tým, že do Sarajeva pôjdem autobusom z Čiernej Hory. Tu mi ich zase nikde zmeniť nechceli, pretož vzťahy medzi srbmi a bosniakmi nie sú práve optimálne...

 

„Bolí ma bedrový kĺb a kýcham. Zrejme je to výsledkom mrznutia na tvrdej lavičke. Asi už nevydržím toľko, ako kedysi. Na druhej strane, predtým som bol na „hotel lavička“ vybavený spacákom a karimatkou, keďže som s tým rátal. Teraz tvorili moju „výbavu“ letné nohavice a mikina. Vonku bolo ráno 10°. Stačilo trocha rosy na tenké oblečenie a výsledok na seba nenechal dlho čakať. Možno keby neprišla tá búrka a nepremokli mi nohy...“

 

Od začiatku sme meškali nejakých 10 minút, ale išli príjemnou osemdesiatkou. Niežeby boli koľajnice v lepšom stave ako napríklad v Srbsku, ale miestni traťováci sú zrejme benevolentnejší a prižmúrili oko. Traťová rýchlosť závisí od nich a samozrejme od stavu koľají.

Ľudí bolo viac ako dosť, necestovali ďaleko, vždy tak jednu - dve zastávky.

Sprievodca ľudí s vopred zakúpeným lístkom, aký som mal ja, nemá rád. Oveľa viac zbožňuje pasažierov, ktorí platia rovno jemu. A nechcú lístok. Práve oni tvoria asi 95% všetkých, ktorých vlak odvezie.  Na každej stanici sa osadenstvo vlaku menilo a peňazí vo vrecku sprievodcu veselo pribúdalo. Bol spokojný.

 

Zaujímavosťou oboch železníc v Bosne je prítomnosť všetkých zamestnancov stanice pri každom vlaku osobnej dopravy. Výpravca, prednosta ale aj vozmajster majú uniformy. Vo vyglancovaných sakách doplnených všetkými vyznamenaniami stoja v pozore a s úsmevom až kým celý vlak neprejde. Uniformovaný vozmajster iba skontroluje vlak. Ak treba niečo opraviť, iba zapíska a z búdy vybehne chlapík v špinavých potrhaných montérkach, ktorý vykoná všetko potrebné.

Na železnici v etnickej časti Bosny som zaregistroval jednu raritku. Vo vlaku zloženom z jedného vozňa bol vlakvedúci s dvoma sprievodcami.

 

V kupé som nebol nikdy sám. Spoločnosť mi robila okrem iných cestujúcich aj postaršia dáma, ktorá je tuhou fajčiarkou a pravidelne odbiehala fajčiť na chodbu vozňa, hneď vedľa kupé. Nikdy však za sebou nezavrela dvere. Tie som zatváral ja, lebo dym sa vracal dnu. To zatváranie ju začalo rozčuľovať. Ja som jej ukázal symbol zákazu fajčenia na dverách. Len odvrkla, že u nich je to tak a pre istotu sa odsťahovala kamsi inam. A bol pokoj.

 

„Práve mi volali, že postupujem v súťaži „Tvár ŽSR“. Vybavoval som si voľno u šéfa . Ani neviem, či sa mi do toho chce ísť. Ale tej kočke v telefóne som povedal, že sa budem tešiť.“

 

Vlak prechádzal asi stokilometrovým úsekom Chorvátska. Ich colníci ma teda kontrolovali dvakrát. Aj ich štvala tá kosovská pečiatka v mojom pase a pohŕdavo mi to dali najavo. Ách tá balkánska solidarita.

 

Do Pecsu v Maďarsku sme meškali pár minút, ktoré som využil na reštauračné služby a toaletu, keďže tie vo vlaku boli upchané. Spôsobili to postarší cestujúci, ktorí tvorili drvivú väčšinu osadenstva vlaku. Celý život sú naučení na dieru v podlahe (turecké toalety) a tu zrazu samá elektronika. Nevedeli spláchnuť a WC sa zablokovalo.

 

A teraz naopak – strava. Tej som si doprial, keďže ceny boli veľmi priaznivé. Jedol som každý deň minimálne jedno teplé jedlo, v nedeľu dokonca trikrát, keď už bola tá nedeľa :)

Niekedy to bolo o fastfoodoch, teda o rýchlom občerstení. Lenže vždy, keď som mal čas, jedol som miestne jedlá. Aj keď na druhej strane, je doner kebab bosniacke jedlo? Ak ho jete v tureckej štvrti, tak ako ja,  tak áno :)

Určite som neschudol, aj keď by sa zišlo. Pri tých úžasných meškaniach som ledva stíhal prípoje, niektoré bufety boli už po záverečnej alebo som nemal zmenené miestne peniaze. Vtedy mi padla vhod strava z potravinového obchodu. Mal som železnú zásobu so sebou. Moje cestovateľské skúsenosti ma už čo-to naučili.

 

Tetka v reštaurácii v Pecsi sa tak vytešovala, ako rýchlo naučila „Angličana“ po maďarsky. Ona anglicky, nemecky ani rusky nevedela, tak som „vylovil“ tých mojich pár maďarských slovíčok. Zaistiť stravu, pitie, nocľah a lístky viem našťastie vo viacerých jazykoch.

 

Počúvaním hudby cesta ubieha fakt lepšie a akosi rýchlejšie. Priam ideálna kombinácia – tie najlepšie hity a ubiehajúca krajina za oknom v rytme rezkej piesne. Až na tú starú škaredú Maďarku, ktorá na mňa nepríjemne zazerá. Aj sa bojím čo i len pozrieť tým smerom. Teraz sa to dá zakamuflovať pozeraním z okna, ale čo bude, keď sa zotmie?!

 

 

Do Budapešti prichádzame, ako inak, s meškaním. Rýchlym prestupom sa meškanie podarilo trochu eliminovať, ale ťahalo sa s nami až do Košíc. Vo vlaku som cestoval v spoločnosti staršieho páru z Nemecka. Pani síce pochádza z Košíc, ale už mnoho rokov býva v Kolíne nad Rýnom. Slovenčina jej už robila problémy, mal som preto príležitosť oprášiť si moje zakrpatené znalosti nemčiny. Myslím, že im moja prítomnosť robila radosť.

 

Domov som dorazil mierne unavený, ale akosi „vo švungu“. Pokračovať v ceste by pre mňa v tom momente nebolo žiadnym problémom. Bol som však viazaný na letenky do Holandska. A odlet je už v nasledujúci deň.

 

Bola to ťažká, ale veľmi zaujímavá skúsenosť. Spomienky aj vďaka množstvu fotografií nevyblednú. Ej, dnes sa mi bude dobre spať. Vo svojom, vedľa svojej... nočnej lampy :)

 

EPILÓG:

 

   Možno sa vám zdalo, že som cestoval sám. No nie je to celkom tak. Bola tam so mnou po celý čas Jana. Hneď, ako som ju spoznal, zamiloval som sa. Bola so mnou všade. Blízko, veľmi blízko. Nevedel som sa jej nabažiť. Áno, raz som s ňou aj spal, a nehanbím sa za to.

Vlastne ani nepoznám jej priezvisko. Bola skvelou spoločníčkou, skutočne som si ju zamiloval. Zakaždým chutila inak. Na konci cesty sme sa museli sme sa rozísť. Bude mi za ňou smutno. Ochutená minerálna voda JANA je to najlepšie, čo som doteraz pil...

 

   A boli tam so mnou všetci moji známi. Tí, ktorí mi úprimne držali prsty. Tí, ktorí ak by mohli, určite by so mnou išli. Tí, ktorým je jedno, kam by viedli naše kroky. Šli by len preto, lebo by sa v mojej prítomnosti cítili bezpečne. Špeciálne vám ďakujem. Myslel som na vás.

 

FOTOGALÉRIA

Pozri tiež video z trate Belehrad - Bar na Youtube