Kuba

 

FOTOREPORT TU

 

   Prudký nárazový vietor sa s ľahkosťou pohráva s našou A321 – kou. Ani mne, hoci som zažil už mnoho nie úplne vydarených pristátí, nie je všetko jedno. Dosadnutie na letisku vo Varadere je síce tvrdšie, ale naši piloti to aj v nepriaznivých podmienkach jednoducho vedia. Teraz musíme čakať. Letušky nariadili zatiahnuť kryty okien. Zrejme aby sme neobkukali ich letiskové „technické vymoženosti“ :)

Trvalo takmer hodinu, kým nám umožnili výstup z lietadla. Ovanul nás horúci a vlhký vzduch. Keď si predstavím, že pred pár hodinami sme v mínusových teplotách obchádzali haldy snehu v Toronte... Potné žľazy začali po polročnej pauze opäť pracovať naplno. Stojíme v rade na imigračnej kontrole. Pasovák si každého z nás fotí, prehodí pár zdvorilostných fráz a púšťa na územie Kuby. Colná deklarácia, ktorú sme povinne vypĺňali ešte na palube, nikoho nezaujímala. Najímame sme si štátny (žltý) taxík. Vyzerá zánovne, ale okrem motora a bŕzd v ňom nefunguje nič. Ani tachometer. Klímu suplujú stiahnuté okná, ale aspoň nám umožňujú nasávať tú pravú kubánsku atmosféru. Už teraz je jasné, že sa mi tu bude páčiť.  

 

Takéto pohľady ponúkajú hotely Varadera

 

Varadero

   Do hotela sme to mali len nejakých 25 km. Úplne vyhovoval našim kritériám. Donedávna patril do siete LTI, ktorá bola zameraná viac-menej na nemeckú klientelu, ale teraz ho má už pod svojimi krídlami kubánska spoločnosť. Všetky zariadenia v okolí disponujú vynikajúcim vybavením, samozrejmosťou je program „all inclusive“. Personál je viac ako milý. Za ich ústretovosť a ochotu sme ich z času na čas odmenili malou bankovkou a tá ich snaživosť ešte znásobila.

   Samotné Varadero je len v priemere 200 metrov úzky a zhruba 20 kilometrov dlhý výbežok v severnej časti ostrova. Jeho západná časť je v celej dĺžke pokrytá bielym až jemne zlatistým pieskom, vody tej opačnej zase obľubujú rybári kvôli štedrým úlovkom. Stalo sa vyhľadávaným turistickým rajom. Je posiate hotelmi po jeho celej dĺžke, no v poslednej dobe sa už objavujú na posledných voľných miestach rezidencie pre zazobaných cudzincov a zopár miestnych (s vládou spriaznených) vyvolencov. Domorodí Kubánci sem majú obmedzený vstup, koniec-koncov aj tak je tu pre nich príliš draho. Voľný pohyb majú len zamestnanci hotelov a vybraní predajcovia.

   Za tých pár desiatok rokov intenzívneho turizmu sa vyformovalo na začiatku polostrova mesto s malou autobusovou stanicou, úradmi, množstvom podnikov pre zábavychtivých a obchodíkov so suvenírmi a vlastne so všetkým, po čom duša turistu zapiští.

   Rozprávkové rozsiahle pláže a more neskutočných farieb láka k dlhým prechádzkam. Kto hľadá pokoj, nájde ho práve tu. Žiadni dotieraví plážoví obchodníci, žiadna hlasná hudba. Len ticho a šum mora. Aj keď pobrežie lemuje množstvo hotelov, pláže sú takmer ľudoprázdne. Kúpať sa môžete prakticky kdekoľvek, pretože piesok a čistučká voda je jednoducho všade. Sem tam okolo vás preplávajú exoticky pestré rybičky, na brehu sa „povaľujú“ mušle všakovakých tvarov a farieb. Čistá romantika. Čo viac si priať...

 

Život je ťažký, ale úsmev nesmie chýbať - tabaková fabrika Havana

 

Kubánska realita (mojimi očami)

   Kuba je extrémne chudobnou krajinou. V časoch najväčšej slávy bola akousi výrobnou dielňou a zároveň zábavným podnikom Španielska a severnej Ameriky, kde sa točili peniaze. Ľudia boli šťastní a život bol prakticky bezstarostný. Florida leží len nejakých 140 kilometrov severozápadne a práve z USA tu kedysi prúdilo množstvo investícií. Američania tu vybudovali stovky fabrík, cesty, železnice, hotely... Je pravdou, že Kubánci dreli na bohatých biznismenov a mafiánov, no tí ich vedeli patrične ohodnotiť, takže spokojnosť bola obojstranná. Každý mal prácu a netušili čo je hlad.

   Lenže v roku 1959 buchol Fidel s Che Gevarom po stole... A bolo po zábave. Revolucionári Kubu úplne ovládli. Američanov vyhnali, ich majetky znárodnili a rozhodli sa, že si budú vládnuť a gazdovať sami. Ostrov slobody sa na mnoho rokov odizoloval od okolitého sveta. Nevyšiel ani následný pokus o zvrat. Komunistické zmýšľanie revolucionárov zase priťahovalo Sovietsky zväz a podobne fungujúce režimy socialistických krajín. Aj keď sa revolúciou malo mnohé zmeniť, faktom je, že Kubu začali vyciciavať  práve „priateľské“ socialistické štáty. Chceli byť ako oni, lenže dopadli oveľa horšie.

   A tak to tam teraz aj vyzerá. Schátrané torzá fabrík, dezolátny stav železníc. Všetko, čo kedysi prinášalo peniaze teraz rozožiera hrdza. Jedinou výnimkou sú cesty. Iba do tých sa investovalo. Či to malo zmysel, je ťažké posúdiť. Áut je totiž málo. Ľudia si ich nemôžu dovoliť a tak udržiavajú v prevádzkyschopnom stave tie, ktoré sa na Kubu dostali ešte pred revolúciou. To, že aj 70 ročné autá ešte fungujú, je len vďaka šikovnosti a vynaliezavosti chudobných kubánskych rúk.

   Bývajú v čom sa dá a čo poskytuje aspoň jemný nádych dôstojnosti. Domy sú jednoduché, na vidieku dokonca vidno aj chatrče pozliepané zo všetkého dostupného. Ale aspoň je okolo nich čisto. Najlepšie sa majú v mestách, kde režim z času na čas poskytne nejaké to vedro farby na fasády budov. Aby aspoň zvonku ako tak vyzerali. Potemkinove dediny v praxi.

   O platoch zaryto mlčia. Mzdy a životná úroveň sú dve veci, o ktorých sa vami Kubánec baviť nebude. Nie preto, že nechce. Ale hanbí sa. A ešte viac sa bojí. Čo keby sa to dostalo do uší tým nesprávnym ľuďom... Praktiky komunistických tajných služieb nevymreli ani v našich končinách, kde to ešte na ostrove „slobody“.  Aj preto sa vám na Kube nepriznajú, že priemerný mesačný plat je asi 20 € a vďaka prídelovým lístkom si musia vystačiť na 3 (slovom tri) mesiace napríklad so 4 kilami zemiakov.

   Vláda melie z posledného a hlavne preto sa snaží pokorne nadväzovať (či skôr obnovovať) vzťahy so svojimi niekdajšími mecenášmi. Štátna kasa je prázdna a aj preto „poradila“ svojim obyvateľov – „žite ako viete“. Príležitosť privyrobiť si je preto viac ako žiadaná a má prednosť pred všetkými ostatnými činnosťami.

   Turizmus tvorí výrazný zdroj príjmov. V poslednej dobe sa v spoločnosti vyformovala akási stredná vrstva, ktorá profituje z návštevníkov privážajúcich do krajiny tak žiadané peniaze.

   Zaujímavosťou Kuby je dvojitá (paralelná) menová politika. Súbežne fungujú dve meny. Kubánske peso pre domorodcov a 25 násobne drahšie konvertabilné peso výhradne pre turistov. Fidel to vymyslel „geniálne“. Si turista, tak plať.

V uliciach Havany. V pozadí Capitolio

 

Havana

   Leňošenie je síce nenamáhavou a bezpochyby veľmi príjemnou činnosťou... No nie pre mňa. Už doma som prelúskal množstvo literatúry a strávil hodiny na webe, len aby som vykombinoval čo najhodnotnejšie trasy a miesta na poznávanie. A Kuba má čo ponúknuť.

Top destináciou bola Havana. Tú by nemal vynechať nikto, ani keby strávil na Kube len nevyhnutne krátky čas.

Havana je absolútnou kráľovnou ostrova slobody. Kto nebol v Havane, nebol na Kube. V jej starých uličkách zažijete tú skutočnú atmosféru.

   Pre nás bolo najpohodlnejším riešením objednanie taxíka. Muselo ísť o veterána, nech to má štýl. Aj keď úprimne, domáci svojich štvorkolesových miláčikov ako veterány nevnímajú. Pre nich ide skrátka o veľmi rešpektovaného člena rodiny a zároveň živiteľa, pretože jeho nepojazdnosťou by stratili naozaj veľa. Aj preto po každej jazde strávi jeho majiteľ hodnú chvíľu jeho čistením a leštením. Lebo podľa auta poznáš majiteľa.

   K hotelu pre nás prišiel ružový kabriolet Dodge. Odviezli sme sa ním do neďalekej dedinky Santa Marta, kde na nás už čakal zelený Chevrolet BelAir. Ten tú 145 kilometrovú cestu do Havany zvládne. Vraj.

Spoločnosť nám robila vodičova známa, útla (a pekná) dievčina Nina, ktorá sa pre dnešok stala našou sprievodkyňou.

Takmer sa dojazdový predpoklad vyplnil, keby nám v polovici cesty nevyvrela vody v chladiči. Po jej doplnení však už zvládal celú cestu bravúrne.

   Ranné slnko prialo pohľadu na metropolu Kuby z najvyššie položenej štvrti Casablanca. Rovno spod nôh obrovskej sochy Krista. Dominantnými a neprehliadnuteľnými stavbami sú pevnosti po oboch stranách zálivu. Neďaleko ležiacu stanicu historickej železničky som mal síce na mojom zozname želaní, ale Nina bola neúprosná. Súrila nás, aby sme nezmeškali jediný možný vstup do fabriky na cigary. Byť v Havane a nevidieť výrobu hlavného vývozného artiklu Kuby, by bolo len hanebným mrhaním časom. Pri vstupe je potrebné odovzdať všetku batožinu. Vo vnútri sme pochopili prečo. Desiatky zamestnancov pracujúcich vo fabrike za mizerný plat si snažia vylepšiť svoj rozpočet podpultovým predajom cigár turistom priamo pri prehliadke. Kvalitné cigary za (pre nás) smiešny peniaz. Tým zamestnancom však každé peso navyše pomôže viac, ako si my len vieme predstaviť. Kiež by som mal väčšie vrecká...

   Povinnou zastávkou bolo námestie revolúcie. Z pohľadu turistu ide len o veľký „pľac“ v strede mesta s pamätníkom kubánskeho hrdinu, no pre miestnych ide o akési posvätné miesto. Otázkou je, či je posvätné z presvedčenia alebo povinnosti. Oveľa radšej trávia domorodci voľný čas na nábrežnej promenáde Malecón, kde hlavne podvečer stretnete množstvo hudobníkov vyludzujúcich typické kubánske rytmy.

   V samotnom srdci starého mesta leží Capitolio (zmenšená kópia washingtonského Kapitolu), divadlo a ešte zopár zachovaných budov z obdobia amerického vplyvu. V priľahlých parkoch znie salsa a v jej rytme sa vlnia starí i mladí. Chudobní a ... Zase len chudobní. Aj keby na chleba nebolo (veď aj nie je), ich hudbu im nikto nemôže vziať. Vodiči veteránov stojaci opodiaľ ponúkajú zvezenie, v prípade nezáujmu aspoň zapózujú pred svojim miláčikom.

   Prechádzka mestom je lákavá, príjemná a neúnavná. Okolité domy ponúkajú príjemný chládok a úzkymi uličkami sa preháňa osviežujúci vánok vytvárajúci tú optimálnu klímu. Odmenou sú pohľady na zachovalé historické budovy a hlavne kresťanskú dominantu – baziliku.

   Hlavná stanica leží mimo udržiavaného „turistického okruhu“, realita kubánskeho života je tu preto badateľná na každom kroku. Polonahé deti hrajúce sa v parku pomedzi vystavené pamätníky parných rušňov, schátrané budovy, deravé ulice. Mňa však lákala samotná stanica. Nemal som šťastie, dnu som sa nedostal. Kvôli rozsiahlej rekonštrukcii je uzavretá, čo-to som si mohol pozrieť cez plot z parkovej strany. Na zrušenej stanici Cristina vraj otvorili železničné múzeum. Tá predstava má lákala, ale Nina ani náš vodič cestu k nej nepoznali. Škoda.

   Milovníci rumu by nemali vynechať návštevu pôvodnej fabriky a v súčasnosti múzea značky Havana Club. Aj keď nepatríme k liehovinovým fanúšikom, prehliadke múzea sme neodolali. Musím sa priznať, že počas svojho dvojtýždňového pobytu som si v miešaných nápojoch doprial toľko kvalitného rumu, koľko som nevypil za celý svoj život. Už viem, čím Kuba očarila Ernesta Hemingwaya. I viva Cuba Libre, i viva Daiquiri. :)

 

Pôvodné osídlenia karibských indiánov - Tainov

 

Zapata

   Vynechať ju by bolo hriechom a určite by som si to neodpustil. Prírodné krásy čo najmenej dotknuté človekom netešia len moje oko, ale aj šošovku môjho fotoaparátu. Ísť na Zapatu som jednoducho musel. Našťastie, podobne zmýšľala žienka aj naši priatelia, takže objednávka taxíka bola zase tou najideálnejšou formou.

   Opäť nás čakal ružovkastý kabriolet, no tentoraz Ford z roku 1958. Cítiť vietor vo vlasoch je síce fajn pocit, ale nie na vzdialenosť bezmála 200 kilometrov. Preto sme presadli na osvedčený zelený Chevrolet z roku ´55.

   Celou cestou sme mali možnosť vnímať skutočný kubánsky život. Prechádzali sme poľnohospodárskym krajom, takže za oknami sa ustavične striedali sady a plantáže rôznych druhov. Banánové striedali pomarančové, trstinové zase ananásové, tabakové ...  Obdivovali sme pokojnú vidiecku atmosféru. V mysli mi stále dookola znela pieseň od Elánu – Aj keď bez peňazí... Úplne sa tam hodila. Domorodci si život vedia dokonale užívať aj s prázdnymi žalúdkami. Pokoj nás obklopoval z každej strany. A kam by sa asi tak ponáhľali?

   Z kochania sa a rozjímania ma vytrhla neplánovaná zastávka v Austrálii. Zdanie klame, k tej skutočnej by sme sa s našou hrkálkou ani nepriblížili. :)  Kubánska Austrália je mestečko uprostred trstinových plantáží, za iných okolností možno ani nezaujímavé. Lenže bolo tam parno-rušňové depo. Z ničoho nič otvorená hala a tam asi 5 parných rušňov, z toho iba jeden funkčný a dokonca rozkúrený. Kým som sa z toho prekvapenia spamätával, už ma doprevádzalo trio tunajších zamestnancov. Prerušili prácu, ujali sa ma a ochotne mi všetko ukazovali. S domnením, že som Nemec, má neustále ťahali na už odpísaný rušeň nemeckého pôvodu. Fotenie sa nepatrí k im každodenným rituálom, preto mi pózovali pri každom stroji. Za každú cenu chceli mať spoločnú fotografiu s tým podivným „Alemanom“ (španielsky Nemcom). Ak by som ich odmietol, zrejme by to brali ako urážku. Tak som pózoval s nimi. :)  Trhalo mi srdce, v akých podmienkach a s akým chabým náradím tie rušne ako tak udržiavajú, preto som už akosi podvedome siahol do vrecka a náhodne vybral pár bankoviek. V tom momente som neriešil, a ani dodnes neviem, o akú sumu išlo. Mlčky ich vzali, ale v ich očiach som videl vďaku, zaviazanosť  i nádej zároveň.

   Národný park Zapata má rozsiahlu faunu i flóru a je tým najlepším, čo môže milovník divej prírody na Kube vidieť. Veľkým lákadlom pre mňa boli saliny, kde sa zastavia plameniaky pri svojom putovaní. No ako inak, v súčasnom období sa na ostrove nenachádzajú. :)

Vtáčiu sféru sme preto nahradili krokodílmi. V oblasti Guamá ich tiež na rozsiahlej farme chovajú na mäso a zužitkujú z nich všetko. I kosti vedia premeniť na dizajnovo naozaj vydarené šperky. A dívať sa do očí krokodílovi z asi metrovej vzdialenosti je vskutku silný zážitok. :)

   Lákavým spestrením dňa je plavba motorovým člnom k pôvodným osídleniam karibských indiánov – Tainov. Ich domy sú osadené na koloch v prírodných vodných kanáloch. V spojitosti s nádhernou okolitou prírodou je toto príjemné prostredie skutočne ideálne na oddych. Škoda len, že cesta späť bola možná opäť len na člne, a ten nám veľa času na rozptyl tela i duše nedával. Návšteva tohto miesta však rozhodne stojí za to.

   Iba pár kilometrov južnejšie leží Zátoka svíň. Svoj názov dostala podľa množstva divokých prasiat, ktoré obľubujú priľahlé močariská. „Preslávila“ sa však aj politicky v roku 1961. Dva roky po Castrovej revolúcii sa tu vylodili spojeneckí vojaci snažiaci sa o navrátenie Kuby k pôvodnému, predrevolučnému režimu. Ich zámer bohužiaľ nevyšiel. Zomrelo tu mnoho ľudí. Ktovie, či si stihli vychutnať tunajšie nádherne modré vody karibského mora.

   V lesíku neďaleko pobrežia sa (akoby naschvál) schovávala jaskyňa Los Peces. Jaskyňa nie je práve najvýstižnejšie pomenovanie, ide totiž skôr o 70 metrov hlboký kráter v sopečnej hornine naplnený až gýčovo nádhernou vodou. Tak ako pobrežie, i toto miesto je rajom pre potápačov a vyznávačov šnorchlovania. Vraj jedno z najlepších na Kube.

 

Najbežnejší dopravný prostiredok v meste Cardenas

 

Cardenas

   Ospalé mestečko na severe preslávil prvý "turista" na Kube – Krištof Kolumbus. Tiež tu bola ako prvá predstavená a vztýčená kubánska vlajka. Ale to, čo Cardenas symbolizuje najviac, sú bicykle a konské záprahy. Je to najekologickejšie mesto ostrova. Nie však zámerne. Používať tieto dopravné prostriedky donútila tunajších obyvateľov chudoba. Na autá a benzín jednoducho nemajú.

   Turisti sem  veľmi nechodia. Vraj tu nie je čo pozerať. Ale mýlia sa. Cardenas je jedno z mála miest, ktoré si zachovalo svoju autenticitu. Aspoň krátke zastavenie si zaslúži. Kto chce vidieť skutočnú Kubu, toto mesto by vynechať nemal. Azda najväčšou dominantou je bazilika. Nie ani tak mohutnosťou, skôr zachovalosťou. Takmer všetky ostatné budovy v meste sú v stave „ledva držiacom pokope“, no občas sa nájde aj dom s čerstvo natretou fasádou. Kde tu sa objaví luxusný domček vôbec nezapadajúci do tunajšieho koloritu. To len ich majitelia dávajú najavo, že na to majú. Ani sa netaja, že ich postavili za peniaze z turizmu. A ten živí akúsi novovytvárajúcu sa strednú vrstvu.

   Konské povozy nám križujú cestu na každom rohu, mestom sme prechádzali pomalou vyhliadkovou jazdou. Sem tam zastavíme, aby sme sa rozhliadli.

Pred radnicou vidíme posedávať stovky mladých, ale aj zástupcovia staršej generácie sa svojou prítomnosťou nenechávajú zahanbiť. Jedno majú spoločné – „čumia“ do mobilov a využívajú tunajšiu novinku. Voľné wi-fi. Donedávna o takom niečom počuli len od známych z Ameriky a dnes...

I v sieťových technológiách bola Kuba donedávna izolovaná od sveta. Množstvo dátových podmorských káblov ostrov len obchádzalo. Končil tu len jeden jediný – zo spriatelenej Venezuely. Surfovaniachtiví mali teda len dve možnosti. Buď sa pripojiť na pomalý venezuelský alebo rýchly, ale drahý satelitný internet. Vďaka peniazom spoza hraníc a teda sponzorovanému wi-fi pripojeniu sa aspoň mestá priblížili civilizovanému svetu.

   A keďže mojimi požiadavkami rád privádzam taxikárov do úžasu, i teraz som si stanovil podivný cieľ. Roky nepoužívanú, ale zato prenádhernú stanicu San Martin. Na to, ako vyzerala v časoch najväčšej slávy, však už treba riadnu dávku fantázie. V súčasnosti už tak, ako mnoho iných na Kube, len chátra. Na osobný vlak si už mladší obyvatelia ani nespomenú, z času na čas sa tu ukáže aspoň nákladný manipulačný s vozňami do prístavu. Na to, aby som ho zastihol, by som musel mať veľké šťastie. A to som si tento deň už vyčerpal inde :)  A tak je jej jediným obyvateľom a zároveň strážcom čierny kôň pasúci sa medzi koľajami. Škoda, v celom regióne nemala táto stanička (vďaka svojej kráse) obdobu.

 

V uličkách provinčného mesta Matanzas

 

Matanzas

   Táto metropola regiónu s rovnakým názvom je známa skôr priemyselným zázemím. Väčšina obyvateľov pracuje v rafinériách na okraji mesta. Čmudiace fabriky sú v ostrom kontraste s prírodnou scenériou, ktorá sa vynorí spoza kopca Monserrate. Ten je akousi deliacou čiarou medzi nádherou a ... tým, čo zostalo.

   Túto cestu som musel absolvovať sám. Nenašiel som podporu u mojich spoludovolenkujúcich. Možno aj preto, že hlavným zámerom návštevy Matanzasu boli vlaky. :)

   Spoločnosť vykonávajúca kyvadlové spojenie z Varadera už nefunguje, preto som mal ako turista na výber len z dvoch možností. Autobus oficiálnej autobusovej spoločnosti za 10 € alebo taxík za 30. Ja som si však vybral tretiu. Stačilo mať otvorené oči a sledovať, ako to robia domáci. Na všeobecne známych, ale nijak neoznačených miestach, sa zhlukovali potencionálni cestujúci. Stačí zodvihnúť ruku. Zastavilo nákladné auto, ktoré malo na korbe drevené lavičky. Toto je najpoužívanejším dopravným prostriedkom bežných Kubáncov. Bolo by hriechom nevyskúšať ho. Pri výstupe vždy vodičov spoločník asistuje cestujúcim a zároveň inkasuje. Celá cesta ma vyšla na asi 70 centov. Mne nešlo o peniaze, ale o zážitok. A ten bol na nezaplatenie.

   V Matanzase zase z pohľadu turistu toho na pozeranie nie je. Centrum je však pekné, zachovalé a hlavne udržiavané. I tu je dominantou bazilika, ale veľmi zaujímavým spestrením je návšteva historickej lekárne. V nej sa zastavil čas pred vyše 100 rokmi. Je skôr múzeom ako lekárňou. Pôvodné nádoby, lieky, nástroje na miešanie liekov a všetko potrebné vybavenie vás vráti do dôb dávno, dávno minulých.  Pri prehliadke jej priestorov som sa cítil ako komparzista v nejakom historickom filme.

   Prechádzal som sa uličkami Matanzasu i po štvrtiach, do ktorých by súdny človek vstúpiť ani neuvažoval. Napodiv, nikto mi nielenže nemal snahu ublížiť, ale práve naopak. Obzerali si ma, ale úctivo ma zdravili, mali snahu so mnou komunikovať. Pre mnohých som bol prvým turistom, ktorého videli na vlastné oči. Práve prebiehal postrek domácností proti vírusu Zika, preto bolo všetko obyvateľstvo na ulici.

   Vzhľadom na skutočnosť, že mojim zámerom v tomto meste boli vlaky, bolo aj pre mňa prekvapením, keď som v takmer každej uličke registroval pozostatky koľajníc. Sú akousi pripomienkou niekdajšej priemyselnej slávy mesta, keď koľaje viedli ku každému podniku. Potešil som sa pohybu na koľajisku opravovne vozňov a priľahlej zriaďovacej stanice. Lenže rýchlo prišla ľadová sprcha. Neuvedomil som si, že tá činnosť, ktorá sa pri rušni odohráva, je v skutočnosti kradnutie nafty. Ochrankár, ktorý v tom „biznise“ šiel zrejme tiež ma z areálu nie práve najvyberanejším spôsobom vykázal.

   Najväčším lákadlom však bola jazda železničkou Hershey. Postavil ju ešte pred 99 rokmi finančník rovnakého mena. Cukrovinkovým fajnšmekrom určite neušlo, že pán Hershey bol zakladateľom najväčšieho čokoládového impéria vo vtedajšej Amerike.

Ide o jedinú elektrifikovanú železnicu na Kube. Spája Matanzas s Havanou cez údolie Yumuri okolo rovnomennej rieky. Má hlavnú trať v dĺžke 92 km a množstvo (už nefunkčných) odbočiek. Jej hlavným prínosom pre región bola okrem prepravy ľudí hlavne dopravná obslužnosť trstinových plantáží s cukrovarmi a čokoládovňou, s napojením na veľké prístavy v oboch mestách. Po revolúcii sa do nej investovalo len zriedka, takže v súčasnosti „vyniká“ svojou nespoľahlivosťou. V cestovnom poriadku sú zakreslené už len 3 páry vlakov, lenže nikdy nikto nevie, či práve dnes ten-ktorý vlak pôjde. Poruchy koľajníc, troleja či samotných vlakov sú na dennom poriadku. Niekedy vlak nejde preto, že nezohnali rušňovodiča. Takže je len malá šanca, že sa vlakom skutočne odveziete.

Ja som to šťastie nemal. Tentoraz to bola výluka (ak som dobre pochopil) kvôli lomu koľajnice. Stáva sa. Vlak v pohybe som teda nevidel. Ľahkou náplasťou na dnešný neúspech bola motorová drezina, na ktorej si traťmajster odskočil na obed. V našich končinách také stroje nevídať.

   Cesta späť bola o niečo komplikovanejšia, ako som predpokladal. Vzhľadom na to, že Matanzas je provinčné (krajské) mesto, odchádzali odtiaľto spoje do celého regiónu. Zdvihnúť ruku nestačilo. A keďže vodiči tých „alternatívnych dopravných prostriedkov“ nevedeli ani slovo anglicky, nedostávalo mi nič iné, ako ísť na autobusovú stanicu. Aj tu sa zdalo, že svoj problém nevyriešim, lebo autobusy ani iné „vozítka“ nemali žiadne označenie. Z jednej zastávky odchádzajú diaľkové spoje i spoje mestskej dopravy. Majú tu však svojský systém. Na zastávke stojí pani z dopravného podniku, ktorá vyhlasuje smer podľa vodiča. Napríklad keď vidí, že autobus šoféruje Chosé, vie ktorý smer dnes robí  a hlasno pred cestujúcimi kričí cieľovú stanicu. Bolo to komické, no zúfalé zároveň. Keď bola pauza medzi spojmi, spýtal som sa na Varadero. V španielčine mi čosi dookola opakovala. Zastal prvý autobus, šoférovi niečo povedala a kázala, nech idem s ním. Po pár kilometroch mi povedal, že mám vystúpiť, dokonca ukázal na autobus, ktorý ide mojím smerom. A nechcel zato nič.

Tesne pred autobusom zastal nákladiak, ktorý doslova odlákaval cestujúcich autobusovej spoločnosti. Super, načo luxus. Nech to má grády.  Naskočil som na korbu a šli sme. Opäť za približne 70 centov. Lavičiek bolo viac, sedeli sme pri sebe bližšie, akoby som si bol predstavoval. Za tých asi 50 minút jazdy som musel chtiac-nechtiac komunikovať s miestnymi, hlavne s jedným postarším pánom. On mlel stále španielsky. Ja najprv anglicky v kombinácii s tými pár španielskymi slovíčkami, čo poznám. Ale po zistení, že mi nič nerozumie, som prešiel plynule do slovenčiny. Tak sa naša konverzácia obmedzila len na prikyvovanie a jediné slovo, ktorému sme obaja rozumeli - Sí (áno). :)

 

Takto cestujú bežní Kubánci. A ja :)

 

Suveníry

   Ich nákup je tiež svojským zážitkom. Byť na Kube a nedoniesť si cigary a rum? Asi by sme boli za bláznov. Aj preto sme pri týchto komoditách nesklamali a kufre naplnili až na hornú hranicu colných limitov. :)  O kubánskej káve ste možno nepočuli, ale je naozaj skvelá. Pár balíčkov tiež skončilo v našej batožine. Hlavnou hviezdou je však dievčina so slnečnicami. Očarila nás oboch. Skutočné umelecké dielo. V súčasnosti mohla visieť v havanskej galérii, ale skvelý maliar Humberto ju nakoniec posunul nám. Stretávali sme ho často. Je to milý chlapík. Svoje obrazy maľoval priamo pred nami a je naozaj dobrý. Boli (a) sme spokojní. Za odmenu som mu vyrobil webovú stránku. Snáď sa mu bude páčiť.

 

Náš najhodnotnejší suvenír

 

Epilóg:

Cesta na letisko sa mi zdá nekonečne dlhá. Len sa mlčky vezieme. Za oknami sa mihá krajina, ktorá mi tak prirástla k srdcu. Rekapitulujem svoj tunajší pobyt. Stačí sa preniesť cez pár nedostatkov, ignorovať politický systém. Všetko ostatné je skvelé. Prostredie, pohoda, ľudia... Mám sto chutí zostať.

Nemôžem spať. Celý trojhodinový let premýšľam o tom, čo som za tie dva týždne videl. Príjemných 32 °C vymieňame v kanadskom Montreale za mrazivých mínus 29 stupňov...

 

FOTOREPORT TU

Kontakt